Káhirské dobrodružstvo: Revolučné zápisky

Autor: Lukáš Jakubička | 3.2.2011 o 12:35 | Karma článku: 14,34 | Prečítané:  3792x

Toto sú osobné zápisky z revolúcie v Egypte, ktorá sa začala nevinnými pochodmi demonštrantov. Sú venované môjmu kamarátovi Mahmoudovi, ktorý momentálne bojuje za slobodu a prosperitu egyptského ľudu, za lepší Egypt. Ako mi sám povedal, keď sme sa videli naposledy - „Daj vedieť svetu, čo sa tu deje. Ľudia musia spoznať náš príbeh."

Pondelok (26.1.2011) - prvé správy o proteste

Dnes som sa dozvedel, že v utorok máme voľno. V Egypte je štátny sviatok - deň polície.

Na ceste z práce mi je odporúčané ostať počas utorkových protestov doma. Po Januárovom incidente v Alexandrii a nedávnych protestoch v Tunisku sa rozhodnem počúvnuť radu kolegyne z práce.

Utorok (25.1.2011) - počiatok

Som doma a čakám čo sa bude diať. Volá mi môj kamarát Stanley (tiež Slovák) a upozorňuje ma na blížiacu sa skupinu demonštrantov. Beriem do ruky mobil a natáčam video. Demonštranti mierumilovne pochodujú ulicou Gameat El Dewal Al Arabeya, na ktorú mám z nášho bytu pomerne dobrý výhľad. Nahrávam video na YouTube. Krátko po tom som kontaktovaný CNN z rôznych strán - Facebook, YouTube, e-mail... Po nakontaktovaní si pýtajú moje číslo a onedlho už voláme - som „OnAIR" vo svetových správach - opisujem, čo som videl v uliciach. Svet sa dozvedá o proteste v Egypte. Zároveň sa vo svetových médiách objavujú prvé videá a obrázky z protestov. Egypt si po 30 rokoch opäť obul revolučné topánky.

Deň je šialený, som neustále na mobile. Najskôr na pol hodinu so CNN, neskôr ma kontaktuje francúzska spravodajská agentúra a v zapätí rôzni egyptskí kamaráti, ktorí mi buď dávajú informácie o stave protestov alebo mi ďakujú za nahratie videa na YouTube.

Pred večerom sa v centre mesta protesty pritvrdili. Polícia začala používať slzotvorný plyn, vodné delá, varovné výstrely a dokonca aj rozháňať ľudí vpálením policajných áut do davu. Prezerám si videá na Facebooku a živé prenosy z rôznych častí mesta.

Večer sa začína vládou organizovaná cenzúra - prestáva fungovať prvý a zároveň najrýchlejší informačný kanál Twitter. Národné televízie taktiež nevysielajú. Prvý krát cítim na vlastnej koži čo znamená obmedzovanie slobody slova.

Mám zmiešané pocity. Som rád, že som mohol prispieť k šíreniu správ z Egypta ale zároveň som smutný z bilancie dnešného dňa - štyria mŕtvy, desiatky zranených. Najintenzívnejšie protesty sa odohrali v Káhire, Alexandrii a Sueze.

Streda (26.1.2011) - výzva

Ráno nasadnem na autobus do práce. O deviatej mám stretnutie so šéfom, ktorému rozprávam o mojom „CNN" zážitku a ukazujem mu moje video na ich web stránke.

Ťažko sa mi sústredí na prácu, na YouTube a Facebooku si pozerám rôzne videá a fotky zo včerajších protestov. Ľudia sú nahnevaní zo správania polície, ktorá začala brutálnym spôsobom rozháňať davy. Pôvodne to mal byť mierumilovný pochod.

Z práce nás púšťajú už o 14:30 aby sme sa vyhli podvečernej „protestovej" zápche.

Po príchode domov šírim ďalšie informácie do sveta, na Facebooku zdieľam rôzne články a fotky z protestov. V rámci šírenia informácií zdieľam aj výzvu na piatkový masívny protest. Hovorí sa o milióne ľudí v uliciach Egypta. Mám husaciu kožu a vo vzduchu cítim revolúciu.

Štvrtok (27.1.2011) - ticho pred búrkou

Ďalší normálny pracovný deň, dokonca som si stihol ráno aj zacvičiť. Z práce odchádzam o 16:30, všetci Egyptský priatelia a známi mi prízvukujú, aby som v piatok nevychádzal z domu, že vraj sa chystá masívny protest. A tak po príchode domov bežím do obchodu nakúpiť zásoby jedla a večer ešte pokračujem v práci, potrebujem dokončiť moje týždenné priority.

Egyptská vláda prekračuje mnou akceptovateľné limity obmedzovania osobnej slobody - o polnoci prestáva fungovať internet a mobilné dáta. Som takmer úplne odrezaný od sveta a spojenia so Slovenskom. Našťastie mi zatiaľ funguje mobil a pevná linka.

Začínam naplno veriť, že zajtra nebude len taký obyčajný deň.

Piatok (28.1.2011) - Revolúcia

Je prvý víkendový deň. Ráno sa zobudím až pred jedenástou a zistím, že nefunguje už ani mobilná sieť. Jediným informačným kanálom zostáva pevná linka, s ktorej sa mi aj tak nedá volať na mobil a ani do zahraničia.

Okolo obeda klope na dvere Stanley, kamarát zo Slovenska, ktorý sem prišiel pred 3 mesiacmi. Dočasne sa sťahuje ku mne, keďže jeho apartmán je na prízemí, čo môže byť nebezpečné. Po piatkových modlitbách ostávame obaja v napätí a z okna vyzeráme, čo sa bude diať. Vidíme prichádzať prvú, menej početnú, skupinku demonštrantov. Krátko na to ďalšiu a ďalšiu. Dokopy sme ich videli štyri, spolu asi tak 300-400 ľudí. Toto sa deje v rôznych častiach mesta, a ľudia pochodujú jedným smerom - smer „downtown".

Ulica na krátko zaľahne do ticha. Predpokladáme, že ľudia demonštrujú v centre mesta. Sme však odrezaní od sveta a jediné informácie, ktoré máme sú z našej ulice.

Večer vidíme smerom od mesta prichádzať skupinku rozhnevaných teenagerov. Tlačia pred sebou policajnú búdku, mlátia do nej palicami a ničia verejný majetok. Rabovanie sa len začína. To pokračuje najmä vykrádaním obchodov s elektronikou a oblečením - skupinka 100-150 prevažne teenagerov rabuje čo príde pod ruky. Všetko sa to deje pod našimi oknami a začínam mať z toho troška strach.

V uliciach je neustále rušno, počuť rozbíjanie okien, zvuk motoriek, bojové výkriky a vo vzduchu cítiť dym z požiaru. O druhej ráno si za neustáleho hluku líham do postele s nádejou, že ráno bude situácia stabilná...

Krátko pred pol piatou ráno sa budím na veľký rachot a výstrely v uliciach. Prichádza armáda a tanky! Rebelov naháňajú pravdepodobne majitelia obchodov a ich sympatizanti, ktorí ich tlčú ako žito. Ľudia majú so sebou pištole, brokovnice, baseballové pálky a rôzne palice. Čakajú na motorkárov, ktorých zastavujú a nemilosrdne mlátia päsťami a palicami za neustálych varovných výstrelov. Armáda sa prizerá a nezasahuje do týchto bojov.

Mám zmiešané pocity z toho, čo sa vlastne deje. Neviem, kto bije koho. Vyzerá to tu ako na divokom západe. Nechce sa mi veriť vlastným očiam, veď to mala byť len nežná revolúcia...

Sobota (29.1.2011) - Myšlienka na domov

Ráno nám zapli mobilnú sieť, ale iba hovory! Mobilné dáta a SMSky stále nefungujú. Hneď volám kamarátom, ktorí majú TV set a dozvedám sa nepríjemne správy. Po piatkovom proteste sú v Káhire desiatky mŕtvych a stovky zranených. Demonštranti podpálili Mubarakovu kanceláriu a veľa policajných staníc ľahlo popolom. Polícia sa stiahla (v podstate neexistuje) a jediným subjektom, ktorý udržuje stabilitu v krajine je armáda. Mubarak odvolal vládu a sľubuje ľuďom reformy a novú vládu. Ľudí to ešte viac rozčúli, pretože požadovali jeho demisiu. On však ostáva pri moci.

Po obede nám chutí niečo sladké tak sa vyberáme do našej obľúbenej cukrárne, ktorá je len niekoľko desiatok metrov od nášho paneláku.

Nemôžem veriť vlastným očiam - naša ulica je na nespoznanie. Vypálené a porozbíjané obchody, všade samá voda od požiarnych áut. Strávil som tu už 9 mesiacov a každý z tých obchodov dopĺňal atmosféru našej ulice. Teraz to je všetko preč... Čo potom môžu prežívať tí, ktorí tu žijú už roky? Je mi z toho normálne smutno.

Krátko po návrate z obhliadky ulice mi volá šéf a odporúča mi opustiť krajinu. Taktiež mi oznamuje, že od 16-tej do 8-mej rána je zákaz vychádzania a uisťuje sa, že neplánujem v tomto čase vychádzať von. Po jeho telefonáte dostávam chuť ísť domov.

Prvý krát mi zvoní pevná linka. Nesmelo zdvihnem a v tom sa ozve dobre známy hlas - môj spolubývajúci Jacob, ktorý je momentálne v Dubaji. Pýta sa ma na situáciu a uisťuje sa, že som v poriadku. Poprosím ho, nech napíše na moju Facebook stenu, že sme aj so Stanleym v poriadku. Krátko na to mi zvoní pevná linka opäť. Tento krát je to kamarátka Barborka, ktorá zistila číslo od Jacoba a zaujíma sa o nás a situáciu v Egypte.

Od piatej sa opäť na ulici začínajú zhromažďovať tanky a ľudia - strážcovia vlastného majetku a ochrancovia životov svojich blízkych.

Spolu so Stanleym začíname hľadať spôsob ako sa dostať domov, Barborky sa pýtame na voľné lety. Nedarí sa jej ich kúpiť cez internet. Diktuje nám číslo na slovenskú ambasádu. O jednej v noci sa spájame so slovenskou ambasádou. Dozvedáme sa, že zajtra je zasadnutie ambasádorov štátov EÚ, ktorí by mali rozhodnúť o spôsobe podpory občanov EÚ, ktorí sa nachádzajú v Egypte a potenciálnom evakuačnom pláne.

Večer volám Mahmoudovi (kamarát, Egypťan), ktorí práve priletel domov z pracovnej cesty vo Švédska. Hovorí nám o situácii na letisku a dáva nám cenné rady. Oznamuje nám, že z väzenia ušli stovky väzňov a že ulice sú teraz veľmi nebezpečné. Je z toho všetkého rozrušený, sám sa bojí o svoju rodinu, vlastný život a budúcnosť jeho krajiny.

Všetky dnešné informácie ma len utvrdzujú v tom, že je ten správny čas opustiť krajinu. Začíname sa baliť, aby sme boli ráno pripravení vycestovať na letisko. Beriem si len nevyhnutné veci, po stabilizácii situácie sa plánujem do Egypta vrátiť. Tá však nie je na dohľad.

Noc je dnes pokojnejšia, sem-tam nejaký výstrel a bitka, ale to je nič v porovnaní so včerajšou nocou.

Nedeľa (30.1.2011) - Hľadanie cesty

Ráno nemáme žiadne nové správy a tak ostávame doma. Rozhodli sme sa čakať na výsledok stretnutia veľvyslancov EÚ. Čakanie si krátime hľadaním bankomatu, ktorý by nám bol schopný dať nejakú hotovosť. Neúspešne! A tak ostávame bez hotovosti a spoliehame sa na pomoc našich kamarátov zo Slovenska, ktorí sú v spojení s nami cez pevnú linku.

Vyberáme sa nakúpiť chleba a ďalšie základné suroviny. Chceme sa ubezpečiť, že v prípade krízy budeme mať dostatok zásob. Našťastie sú potraviny otvorené, ale v žiadnych nemôžeme nájsť chleba. Tak kupujeme mlieko, ovsené vločky a špagety a spolu s tým čo máme doma sme pripravení na minimálne 5 dní domáceho väzenia.

Zamestnanec ambasády (veľmi príjemný a nápomocný pán) nám dáva vedieť o zajtrajšom lete do Prahy. Sme na liste a zisťujeme podrobnejšie informácie od prepravcu. Voláme do Prahy ale tí o ničom nevedia. Nevadí, na ruke máme ďalšie letenky od iného prepravcu v rovnaký čas, s príletom do Viedne a dúfame, že budú ešte zajtra voľné.

Večer nám kamarát Vladdy posiela peniaze na naše slovenské účty. Egyptské bankomaty nefungujú a tak sa spoliehame na funkčnosť platobných terminálov na Káhirskom letisku. Vladdy má účet v rovnakej banke, a tak prevod prebehne v podstate ihneď.

Dúfame, že máme dostatok prostriedkov na našich slovenských účtoch, z ktorých sa chystáme platiť letenky. Mahmouda žiadam o pomoc, potrebujeme sa dostať zajtra ráno na letisko. Dohadujeme sa, že o ôsmej ráno nás bude čakať aj s jeho otcom pri našom paneláku.

Pondelok (31.1.2011) - Letisko

Ráno o 8:20 odchádzame z domu. Mahmoud prišiel pre nás. Cesta na letisko trvá dlhšie ako sme čakali, všade sú tzv. „check-points" s vojakmi a tankami. Po ceste vidíme vyhorené budovy a autá. Vypustení väzni sa snažia podpáliť súdy a daňové úrady, aby tak zničili prípadné dôkazy na ich návrat do väzby. Egyptské úrady totiž ešte stále fungujú na papierových záznamoch.

Na letisko prichádzame o 9:50 miestneho času a ihneď utekáme do odletovej haly terminálu 3. Je tu tlačenica, ľudia sa prekrikujú, sú nervózni a nahnevaní. My hľadáme kanceláriu Egyptair, kde si chceme kúpiť letenky. Po viac ako hodinovom čakaní v disorganizovanom rade sa dostávame k predajcovi leteniek. Dozvedáme sa, že žiadne letenky na dnes nie sú! Kupujeme teda najbližšie letenky na zajtra na 11-tu ráno. Keďže platobné terminály nie sú v prevádzke, platíme v hotovosti. Požičali sme si od Mahmouda, ktorému som nechal moju egyptskú ATM kartu a povedal nech si vyberie potrebnú hotovosť, hneď ako budú fungovať banky.

Ostávame na letisku, keďže cesta naspäť do mesta by nám zabrala príliš veľa času a pravdepodobne priniesla aj veľa ďalších problémov. Vieme, že máme pred sebou minimálne 24 hodín na letisku. Snažíme sa rozumne rozdeliť to málo jedla, ktoré máme so sebou.

Počas pobytu na letisku ostávame v kontakte s ambasádou a našou firmou, ktorá organizuje „charter" do Paríža na zajtra. Diskutovaný vládny špeciál a firemný charter ostávajú druhou a treťou možnosťou, prioritou je odletieť z Káhiry čo najskôr.

Na letisku sa zoznamujeme s novými ľuďmi s podobnými osudmi ako je ten náš. Stovky ľudí nocuje na letisku. Príkladom je mladý Egypťan, ktorý na letisku už strávil 3 noci - spolu s jeho manželkou a dvojročnou dcérou!

Utorok (1.2.2011) - Happy end

Po pár hodinách prerušovaného spánku sa o siedmej ráno staviame do radu na bezpečnostnú kontrolu. Už o tomto čase sa tu nachádza zhruba stovka pasažierov pripravených odletieť.

Prešlo pár hodín a my nemáme žiadne informácie o letoch. Na informačnej tabuli síce sú, ale bez akéhokoľvek času a informácii o check-in okne. Všetci už majú toho plné zuby, ľudia začínajú pískať a tlieskať aby vyjadrili svoju nespokojnosť s podávaním informácií o letoch.

A je to tu, prví sú na rade Američania (let do New Yorku), neskôr vyzývajú na check-in Britov. Zhruba o pol jedenástej ráno sa to začína rozbiehať - Atény, Londýn, Moskva a pasažieri ďalších destinácií prechádzajú bezpečnostnou kontrolou batožín. My máme na e-lístku plánovaný odchod letu o 11:05. V tom čase však ešte stále stojíme pred bezpečnostnou kontrolou a čakáme na nové informácie. Po čase sa rozhodneme prebiť dopredu a prejsť bezpečnostnou kontrolou. Podarilo sa!

Po príchode do priestoru pre check-in zostávame zaskočení - náš let do Viedne je zrušený! O pár minút neskôr vidíme na tabuli nový let do Viedne s rovnakou leteckou spoločnosťou. Vyberáme sa ku check-inu a dúfame, že nás automaticky presunuli na tento let. Vedľa v predajni lístkov nám však tvrdia niečo iné - musíme si najskôr prerezervovať lístky a až potom ísť na check-in. Staviame sa tak do radu pre rezerváciu lístkov. Keď sme už takmer na rade, predajca lístkov vyhlási „system down". Po 26 hodinách na letisku, zrušenom lete, dezinformácii a chaose je toho na nás už dosť. Utekám tak k druhému predajcovi situovanému priamo v odletovej hale a snažím sa prerezervovať lístky tam. Trvá mi 10 minút kým prehovorím letiskovú službu aby ma pustila z check-inu naspať do odletovej haly (znova pred bezpečnostnú kontrolu). U predajcu sa predbieham a snažím sa prerezervovať letenku. V tom mi volá Stanley, že náš let odlieta o pár minút. Nalieha aby som sa vrátil, check-in nám že vraj urobia aj bez prerezervácie. Bežím naspäť a... podarilo sa! Toto je ten najšťastnejší okamih posledných dní.

Letíme domov! Hoci cez Amsterdam, ale je nám to v podstate jedno. Na čas odchádzame z Egypta a veríme, že sa situácia bude zlepšovať a nebudú pribúdať ďalšie obete.

------------------------------------------------------------------------
FOTKY: http://www.flickr.com/photos/lukasjakubicka/
------------------------------------------------------------------------

Počas mojich 9 mesiacov v Egypte som sa cítil bezpečnejšie ako doma na Slovensku, ľudia sú nápomocní, bezprostrední, ľudskí a jednotní. Rodina a susedské vzťahy hrajú v spoločnosti veľmi dôležitú úlohu. Po posledných dňoch v Káhire, dvoch dňoch doma na Slovensku a neustálom sledovaní správ sa mi v hlave vynára otázka - čo je to za prezidenta, ktorý dokáže svoj pôvodne mierumilovný ľud vyprovokovať k takýmto zverstvám? Čo sa dialo za posledných 30 rokov pod jeho vedením, že ľudia majú v sebe toľko zlosti?

Egypťania túžia po slobode, mierumilovnom nažívaní a prosperite. Ja verím, že sa im v najbližších týždňoch podarí stabilizovať situáciu a spolu začať budovať nový, lepší a slobodnejší Egypt. Veľmi im to želám.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?